Prejav ministra zahraničných vecí Ruska S.V.Lavrova na 48. Mníchovskej bezpečnostnej konferencii
04.02.2012
Vážený pán Wolfgang Ischinger,
Vážené dámy a vážení páni,
som rád, že môžem znovu byť v Mníchove a zúčastniť sa na tomto prestížnom fóre. V posledných rokoch sme sa na našich stretnutiach v rámci tohto podujatia už zaoberali hľadaním spoločných prístupov k upevňovaniu bezpečnosti v euroatlantickom priestore, ktoré by zodpovedali súčasnej realite. Avšak naše dnešné rokovanie sa podľa môjho názoru od predchádzajúcich zasadnutí podstatne odlišuje.
Podľa mňa to súvisí s tým, že rok 2011 priniesol mnohé nové dôkazy o hlbokých a radikálnych premenách, ktoré sa odohrávajú v medzinárodných vzťahoch, ako aj o veľkom zrýchlení historických procesov. Inými slovami, máme čoraz viac dôvodov nazdávať sa, že sme svedkami naozaj radikálneho dejinného zvratu, ktorý môže viesť k zásadným zmenám v geopolitickom usporiadaní.
V globálnom meradle veľmi pokročil proces prerozdeľovania sily a vplyvu, upevňovania nových mocenských centier rodiaceho sa polycentrického medzinárodného systému. Najzreteľnejším prejavom uvedených premien je rast významu Číny a celkový vzostup ekonomickej sily štátov ázijsko-tichooceánskeho regiónu. V tomto kontexte relatívne slabne vplyv aj možnosti tých krajín, ktoré sa tradične považujú za historický Západ, postupne upadá ich postavenie ako hnacej sily globálneho rozvoja. Nechcem vravieť, že v Rusku to vyvoláva nejakú škodoradosť, už aj preto nie, že Európska únia je náš hlavný obchodný a investičný partner. Ale ide o fakt, s ktorým treba počítať. Chápanie tejto reality sa odzrkadľuje aj v téme našej dnešnej diskusie, v ktorej sa úvahy o európskej bezpečnosti spájajú s debatou o vzostupe Ázie.
V tejto súvislosti by som chcel spomenúť ešte jeden aspekt, ktorý sa vypuklo prejavuje najmä v dôsledku globálnej finančnej a ekonomickej krízy, a to že konkurencia v medzinárodných vzťahoch čoraz viac získava civilizačný rozmer. Potvrdzujú to nedávne udalosti na Blízkom východe a v severnej Afrike, kde hľadanie národnej identity nadobúda stále zreteľnejšie náboženské kontúry. Mnohé ázijské štáty, ale aj štáty iných kontinentov sa vracajú ku svojim kultúrnym, náboženským koreňom. Úloha upevňovať partnerstvo medzi civilizáciami sa za týchto okolností presúva z oblasti akademických diskusií do sféry vysokej politiky a od jej riešenia priamo závisí bezpečnosť tak v celosvetovom meradle, ako aj v euroatlantickom regióne.
Ak je to pravda, tak je jasné, že snahy o vysvetlenie prudko sa meniacej medzinárodnej situácie pomocou doterajších politických stereotypov nemajú budúcnosť, a stoj čo stoj sa pridŕžať starých postupov ako keby svet stále mal iba jedno-dve centrá vplyvu, je absurdné.
Na samite OBSE v Astane v decembri 2010 bola sformulovaná vízia vytvorenia spoločnej bezpečnostnej komunity v euroatlantickom a euroázijskom priestore bez deliacich čiar, konfliktov a zón s nerovnakou úrovňou bezpečnosti. Žiaľ, pri rokovaní o spôsoboch jej realizácie stále narážame na prístup nainfikovaný vírusom "hry s nulovým súčtom", ktorý bol charakteristický pre európsku politiku 19. a 20. storočia. Zároveň je však čoraz viac ľudí, ktorí sa snažia poctivo pochopiť prebiehajúce procesy a zamýšľajú sa nad tým, ako by sa dalo partnerstvo štátov a národov, ktoré majú spoločné korene a kresťanské hodnoty, podobné "kultúrne matrice", povzniesť na kvalitatívne novú úroveň. Pochopiteľne, zmyslom nie je postaviť sa do opozície proti iným kultúram a náboženstvám, cieľom je naopak efektívnejšia účasť na dialógu civilizácií.
Už neraz som mal možnosť vysloviť myšlienku, že v širšom ponímaní Rusko a Severná Amerika tvoria východnú a západnú vetvu európskej civilizácie. Ak sa dívame na históriu z tohto uhla pohľadu, tak koniec studenej vojny nesmie spočívať v mechanickom posunutí deliacich čiar ďalej na východ, ale by mal znamenať obnovu plynulého procesu prerušeného tragédiami 20. storočia a upevňovanie základov celoeurópskeho partnerstva.
Keď sa človek pozrie na mapu sveta, je mu zrejmé, že v súčasnosti pravdepodobne neexistuje nijaké územie, ktoré by malo taký mohutný potenciál hospodárskeho rozvoja, ako Rusko. Mám na mysli predovšetkým prechod ruského hospodárstva na cestu inovácií a využitie nesmiernych možností Sibíri a Ďalekého východu. Ruský premiér V. V. Putin vo svojom nedávnom prejave na Sachaline zdôraznil, že zveľaďovanie týchto rozľahlých regiónov v podobe rozvoja vysokotechnologického palivovoenergetického komplexu, vytvárania nových industriálnych centier, budovania dopravných koridorov, vytvárania dobrých podmienok pre život ľudí je pre nás úlohou celonárodného významu. Myslím, že Európa by mala mať záujem na realizácii tohto projektu, presne tak, ako kedysi podporovala reformy Petra I. Z tohto dôvodu sa nazdávame, že spoločná iniciatíva Ruska a Európskej únie pod názvom Partnerstvo pre modernizáciu má veľmi dobré perspektívy. Ale ak chceme dosiahnuť naozaj význačné výsledky, musíme postupovať oveľa rozhodnejšie a rýchlejšie.
Pozývame na spoluprácu nielen Európu, ale aj štáty ázijsko-tichomorského a iných regiónov. Podrobný výpočet našich návrhov obsahuje programový článok prezidenta D. A. Medvedeva s názvom Integrácia za účelom rozvoja a inovácia za účelom prosperity venovaný samitu zoskupenia AOEC, ktorý sa má konať vo Vladivostoku v septembri 2012.
V poslednom čase často počúvame vyjadrenia o intelektuálnej kríze, vinou ktorej sa nedarí sformulovať naozaj nosné idey zodpovedajúce prelomovej etape rozvoja medzinárodných vzťahov. Politické myslenie všade zostáva v zajatí malicherných tém a fragmentárneho prístupu k problémom. Presne takéto sú aj utkvelé snahy určovať pomocou schémy "má dať – dal", aké by mali byť "dogmatické základy" zblíženia Ruska s našimi západnými partnermi.
Neustále sa proklamujú tézy o "inkorporovaní" Ruska do "širšieho Západu" bez toho, aby sa zohľadňovali stáročné tradície našej zahraničnopolitickej samostatnosti. Rusko kráča po ceste komplexného prerodu, ktorý zahŕňa aj modernizáciu jeho politického systému. Ale budú to vnútorné potreby, kto bude diktovať tempo a ráz demokratických procesov v krajine, nie rady zvonku.
Podľa nás nie je opodstatnený ani opatrný, ba až podozrievavý postoj európskych partnerov ku krokom a plánom v oblasti rozvoja euroázijskej integrácie. Neraz sme hovorili a vysvetľovali, že rozhodnutie Ruska, Bieloruska a Kazachstanu ísť príkladom v prehlbovaní integračných procesov na postsovietskom priestore nebolo prijaté s úmyslom postaviť múr medzi nás a Európsku úniu, ale naopak rozšíriť horizonty obojstranne užitočnej spolupráce, umožniť pevnejšie a pohodlnejšie spojenie medzi Európou a ázijsko-tichomorským regiónom.
Na samite Rady Rusko-NATO, ktorý sa konal v novembri 2010 v Lisabone, lídri deklarovali, že budú pracovať na dosiahnutí skutočného strategického partnerstva na tejto platforme. Teraz sú teda na rade konkrétne kroky na prekonanie "útržkovitého" charakteru záruk a mechanizmov bezpečnosti, ktoré fungujú v euroatlantickom priestore. Európa potrebuje mierový pakt, ktorý urobí čiaru za obdobím studenej vojny, pretože široká spolupráca sa môže budovať len na základe dôvery. A keďže všetci poznáme múdre rusko-americké heslo "dôveruj, ale preveruj", taký pakt musí byť právne záväzný. Práve z tohto dôvodu sme v roku 2008 vystúpili s návrhom uzavrieť Zmluvu o európskej bezpečnosti. Rovnaká a nedeliteľná bezpečnosť pre všetkých, proti tomu je ťažko namietať, ak máme byť verní zásadám spravodlivosti.
Na to, aby človek uznal existenciu novej reality, si musí uvedomiť svoju historickú zodpovednosť, musí byť politicky predvídavý a dostatočne nebojácny, ale musíme to urobiť, ak nechcem zostať v histórii len samozvancami. Som presvedčený, že ak na to pristúpime, dokážeme zvládnuť celé spektrum bezpečnostných problémov na kontinente, od kontroly konvenčných zbraní až po protiraketovú obranu.
Nechcem pripustiť tú možnosť, že by sme prepásli ďalšiu historickú šancu, tak ako po druhej svetovej vojne alebo na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Varovným signálom je problém európskej protiraketovej obrany, ktorý sa môže stať klinom vrazeným medzi dve vetvy európskej civilizácie. Mimochodom, korene tohto problému tkvejú v už spomínanej neochote zabezpečiť rovnakú a nedeliteľnú bezpečnosť v právne záväznej forme. Na druhej strane, skúsenosti so spoločným bojom proti terorizmu a pirátstvu, hľadanie spoločných odpovedí na výzvy spojené s regionálnymi konfliktmi, so zmenou klímy a nestabilným vývojom svedčia o tom, že ak vychádzame zo zásad rovnoprávnosti a vzájomného rešpektovania svojich záujmov, realitou môže byť aj nová úroveň dôvery a spolupráce.
Pritom musí byť jednoznačne jasné, že Rusko nepodporí také schémy, ktoré vyvolajú nové kolo konfrontácie v medzinárodných vzťahoch. Nezúčastníme sa na projektoch, ktoré si kladú za cieľ brzdenie rozvoja Číny, nášho dobrého suseda a strategického partnera. Budovanie aliancií, ktoré stoja oproti sebe, to je recept minulej epochy a v súčasnosti môže priviesť ku globálnej katastrofe. Za kontraproduktívnu ideu považujeme aj návrhy na vytvorenie NATO-centrického systému globálnej bezpečnosti tým spôsobom, že by sa budovali akési "mosty" medzi Severoatlantickou alianciou a jej partnermi z rôznych regiónov. V týchto návrhoch sa tiež skrývajú zárodky konfrontácie, čo sa už mimochodom v ázijsko-tichomorskom priestore aj prejavuje.
Sme presvedčení, že nadišiel čas "sieťovej diplomacie", ktorá predpokladá zabezpečenie rovnakej a nedeliteľnej bezpečnosti v euroatlantickom regióne bez vytvárania blokov s tým, že sa budú súčasne budovať spoľahlivé bezpečnostné a kooperačné štruktúry aj v ázijsko-tichomorskom a iných regiónoch.
V perspektívnom výhľade by sa dalo smerovať k vytvoreniu spoločného širokého bezpečnostného priestoru, ktorý by pozostával z regionálnych segmentov spojených do kruhovej štruktúry, pričom účastníci týchto regionálnych segmentov by boli navzájom prepojení celým komplexom právnych a politických záväzkov. Jedným z takých segmentov by bola napríklad zóna pôsobnosti nami navrhovanej Zmluvy o európskej bezpečnosti (členské štáty OBSE), vnútri ktorej by bolo veľmi užitočné rozvinúť praktickú súčinnosť medzi NATO a Organizáciou dohody o kolektívnej bezpečnosti, čo presadzujeme už dlhé roky, ale k zrozumiteľnej odpovedi sme sa zatiaľ nedopracovali. Čoraz naliehavejšia je úloha vybudovať bezpečnostnú architektúru v ázijsko-tichomorskom regióne, preto dúfame vo vecné posúdenie príslušnej iniciatívy prezidenta Ruskej federácie D. A. Medvedeva a prezidenta Čínskej ľudovej republiky Hu Jintaa, s ktorou títo dvaja politici vystúpili v septembri 2010 v Pekingu. Ďalším z možných segmentov by mohol byť napríklad Afganistan so susednými krajinami (za predpokladu, že budú vypracované krížové garancie nezasahovania do vnútorných záležitostí Afganistanu a jeho susedov, ktoré budú mať požehnanie od Bezpečnostnej rady OSN). Ako ďalšie perspektívne bezpečnostné zóny uvediem oblasť Perzského zálivu, Blízky východ (za predpokladu, že bude dosiahnuté arabsko-izraelské urovnanie garantované medzinárodnými zárukami), ale aj Južný Kaukaz (za predpokladu, že záväzok Gruzínska, Abcházska a Južného Osetska nepoužívať silu bude tiež zabezpečený kolektívnou zárukou).
Taký prístup samozrejme predpokladá, že všetky dohody v rámci regionálnych segmentov budú vychádzať z jedných a tých istých princípov medzinárodného práva, ktoré sú zakotvené v Charte Organizácie Spojených národov. V zásade by šlo o realizáciu takej koncepcie systému kolektívnej bezpečnosti, ktorá vychádza z Charty.
S touto témou samozrejme súvisí aj otázka postupu vonkajších hráčov pri vnútroštátnych konfliktoch. Vojensko-politická nestabilita v jednotlivých regiónoch nesmie byť "magnetom", ktorý priťahuje používanie sily v prípade, ak intenzita obvyklého vplyvu veľmocí na medzinárodné udalosti ochabla. Nevylučujeme, že existujú také situácie, keď svetové spoločenstvo musí zasiahnuť, aby predišlo ohrozeniu medzinárodného mieru a bezpečnosti, alebo takéto ohrozenie zastavilo. Ale treba to robiť v prísnom súlade so siedmou kapitolou Charty OSN. Podporovanie jednej zo strán vnútorného konfliktu, pokusy zvonku nanútiť štátu nejaké politické usporiadanie alebo rozsah reforiem, to je nebezpečná cesta, ktorá vedie k rozširovaniu zón nestability a k posilňovaniu prvku chaosu v medzinárodných vzťahoch. Príklady nemusíme hľadať ďaleko.
Vcelku sme presvedčení, že "brána možností" týkajúcich sa vybudovania euroatlantickej a euroázijskej bezpečnostnej komunity zostáva otvorená. Sme pripravení naďalej rozvíjať rovnoprávny, čestný a produktívny dialóg s partnermi na základe rešpektovania princípov zvrchovanosti práva a demokracie v medzinárodných otázkach.
Ďakujem za pozornosť.
